História vzniku

Homeopatia ako liečebná metóda vznikla na začiatku 19. storočia. Jej zakladateľom bol nemecký lekár, chemik a prekladateľ Samuel Hahnemann. Po štúdiu medicíny a krátkom pôsobení v lekárskej praxi Hahnemann dospel k názoru, že vtedajšie liečebné postupy neprinášajú trvalé vyliečenie, ale príznaky choroby len zmierňujú, v niektorých prípadoch dokonca zhoršujú. A keďže to bol človek vysokých morálnych kvalít, rozhodol sa ukončiť svoju lekársku prax a venovať sa prekladateľskej činnosti. Pri prekladaní lekárskych kníh si uvedomil, že narazil na zvláštnu zákonitosť, ktorú poznali už antickí lekári, Hippokrates a aj významný lekár neskoršieho stredoveku Paracelsus.

Celý zvyšok svojho života venoval Hahnemann tomu, že túto zákonitosť naďalej skúmal, rozvíjal a systematizoval svoje poznatky. Nazval ju zákon podobnosti. Liečebnú metódu, ktorej hlavným pilierom je tento zákon, nazval homeopatia. Tento výraz je odvodený z gréckych slov homeo (rovnaký) a pathos (utrpenie).

Zákon podobnosti

Princíp podobnosti v homeopatickom uvažovaní vychádza z predstavy, že látka, ktorá dokáže u zdravého človeka určité príznaky choroby vyvolať, dokáže tieto príznaky u chorého človeka liečiť. V homeopatickej praxi sa tento princíp vysvetľuje nasledovne: Otrava arzénom sa prejavuje silným zvracaním a hnačkami, nadmerným slinením a podobne. Veľmi podobne sa však môže prejavovať aj otrava jedlom, napríklad požitím pokazeného mäsa. A práve preto je Arsenicum album, homeopatický liek pripravený z arzénu, prípravkom, o ktorom homeopati pri hnačkách a zvracaní uvažujú.

Ako príklad opačného princípu uvádzam postup z klasickej medicíny. Ak má človek napríklad zápchu, podá sa mu liek s laxatívnym účinkom. Samuel Hahnemann dospel k názoru, že zákon podobnosti je pri liečbe podstatne účinnejší. Takto opisujem jeho pohľad na liečbu.

Využitie homeopatie počas epidémií

Redakčná poznámka: Nasledujúci historický prehľad a číselné údaje vychádzajú z pôvodného autorského článku, ktorý pri nich neuvádza pramene. Nepredstavujú overené porovnanie účinnosti liečby.

Hahnemann si potreboval svoju teóriu overiť a život mu priniesol výbornú príležitosť. V roku 1813 zúrila v Lipsku epidémia týfusu. Hahnemann liečil homeopatiou 180 prípadov a jeho úspech hraničil so zázrakom. Zomrel mu len jeden pacient. Tak sa jeho sláva rozšírila po celej Európe. Začali vychádzať odborné časopisy, vznikli špecializované homeopatické nemocnice v Lipsku, Mníchove a vo Viedni.

V roku 1831 dostal Hahnemann opäť príležitosť vyskúšať svoje teórie v masovom meradle. V Európe sa totiž rozšírila epidémia cholery. V maďarskom Raabe sa homeopaticky liečilo 154 pacientov a len 6 z nich zomrelo, pričom u konvenčných lekárov bola úmrtnosť 59 percent. Počas svojho najväčšieho rozkvetu v rokoch 1860 – 1880 bolo v Amerike 56 homeopatických nemocníc, 13 psychiatrických liečební, 9 homeopatických nemocníc pre deti a 15 sanatórií, kde pracovali vyškolení homeopati.

Neskoršie nové poznatky v medicíne posilnili pozíciu ortodoxných lekárov. Rozvoj medicíny šiel ruka v ruke s rozvojom farmaceutického priemyslu, ktorý predstavoval účinnú a mocnú silu podporujúcu prístup klasickej medicíny. Medicínu čoraz viac ovplyvňovali ekonomické a politické faktory. Americká asociácia lekárov sa rozhodla zavrieť mnoho homeopatických škôl a vytvárala obrovskú kampaň proti homeopatii. Toto napätie medzi klasickou medicínou a homeopatiou trvá, žiaľ, dodnes.

Prečo homeopatia niekedy nefunguje?

Iste si nejeden čitateľ položil otázku, ako sa historické rozprávanie o homeopatii pri cholere či týfuse zlučuje s tým, že jemu samému nepomohla. Mnohí ľudia majú skúsenosť, že pri prechladnutí, kašli alebo chrípke zašli do lekárne a vypýtali si homeopatikum na konkrétny problém, ale toto nezaúčinkovalo. Následne homeopatiu odsúdili ako blud a viac jej neveria.

Vo svojej homeopatickej praxi túto otázku vysvetľujem ďalším princípom, ktorým je princíp individualizácie. Tento princíp nám hovorí, že ak máme byť v homeopatii úspešní, musíme brať do úvahy osobnosť ako celok a nezameriavať sa len na určitý príznak. Podstatou tohto prístupu je myšlienka, že symptómy, ochorenia či bolesti neexistujú samy osebe, ale odrážajú spôsob, akým sa osobnosť ako celok vyrovnáva so stresom. Už Hahnemann považoval mentálny stav pri určení správneho homeopatického lieku za to najdôležitejšie.

Nie je možné, aby sme prišli do lekárne, vypýtali si homeopatikum na chrípku či prechladnutie a na základe tejto informácie očakávali od farmaceuta predaj lieku, ktorý nám skutočne pomôže. Homeopatovi nestačí vedieť, že máte chronickú nádchu alebo migrénu. Treba poznať zvláštnosti chorobného stavu. Pretože jednému človeku s chronickou nádchou tečie z ľavej nosnej diery, inému z pravej, jednému sa stav zhoršuje ráno, druhému večer. Ak tieto faktory homeopat nepozná, je málo pravdepobné, že nájde vhodný liek.

V tomto rámci pripisujem veľkú dôležitosť individuálnemu výberu homeopatika. Od nevhodne zvoleného prípravku neočakávam pomoc. Vo svojom pôvodnom texte opisujem aj možnosť rýchleho zlepšenia pri akútnych ťažkostiach a dlhšieho priebehu pri chronických problémoch. Nejde o prísľub, že homeopatikum pomôže každému alebo že konkrétne ochorenie ustúpi v určenej lehote.

Úlohou homeopata je zistiť komplex príznakov klienta a zároveň zistiť, ktorému z približne 6000 homeopatík uvádzaných v pôvodnom texte tento komplex príznakov zodpovedá. I jedna jediná chyba pri odoberaní prípadu vedie často k nesprávne zvolenému homeopatiku. Homeopat musí byť preto veľmi presný.

Prípad z praxe

Jedna moja klientka trpela opakovanými herpetickými vyrážkami na perách. Trvalo to už niekoľko mesiacov a nevedela sa ich nijako zbaviť. V homeopatii je známych približne 150 prípravkov, o ktorých sa pri herpese uvažuje. Potreboval som vybrať ten správny. Pýtal som sa preto na životné okolnosti, ktoré predchádzali vzniku herpesu. Povedala mi, že má veľmi nepríjemné obdobie v práci, kde ju jej kolegovia šikanujú. Jej reakciou na túto šikanu bol vnútorný neprejavený hnev.

Na základe tejto informácie som jej odporučil homeopatikum Colocynthis. V tomto prípade som po odporučení prípravku zaznamenal, že herpetické vyrážky rýchlo zmizli a už sa nevrátili.

Pri povrchnom používaní homeopatie by sme klientke odporučili pravdepodobne Rhus toxicodendron alebo Natrium muriaticum, dve najznámejšie homeopatiká na herpes. Podľa môjho posúdenia však jej duševné rozpoloženie nezodpovedalo obrazom Natrium muriaticum a Rhus toxicodendron, a preto som ich nepovažoval za vhodnú voľbu. Takýto individuálny prístup je potrebné uplatniť pri každom klientovi, ak máme byť v homeopatii úspešní.

Homeopatia ako doplnenie starostlivosti

Vo svojej praxi vnímam homeopatiu ako možnú pomoc aj pri chronických ťažkostiach. Nemá však klasickú medicínu nahrádzať, pretože i tá má svoje nezastupiteľné miesto, môže ju však dopĺňať. Skúsenosti, ktoré opisujem, považujem za malé zázraky svojej praxe. Nie sú prísľubom trvalého vyliečenia pre každého. Ako pri každom nástroji, aj pri homeopatii považujem za potrebné naučiť sa ju správne používať.